Somato-emocionálne uvoľnenie je proces, v ktorom dochádza k uvoľneniu telom zadržiavaných emócií.
Tie môžu byť v tele rôzne dlhý čas, doslova aj roky. Ovplyvňujú našu psychiku, ale aj telesné zdravie.
Každé kraniosakrálne ošetrenie je u mňa sprevádzané uvoľňovaním napätia a emócií z tela klienta. Sú to dva neoodeliteľné procesy, ktoré sa vzájomne prepletajú a podporujú. Napríklad osteopaticky ošetrujem panvu a popritom vnímam, že v kostrči je uchovaná informácia o hrubom zaobchádzaní. Vidím určité obrazy, prípadne vnímam zástupne nejaké emočné rozpoloženie, ktoré tlmočím ošetrovanému človeku a potom spoločne hľadáme, či ide o záznam vychádzajúci z fyzickej úrovne alebo psychickej úrovne, prípadne oboch. Je tiež v poriadku nevedieť, dokiaľ sa to v kostrči nabralo. Dôležité je nájdenie a navnímanie toho miesta, zvedomenie u klienta, popísanie prebiehajúcich procesov, obrazov, a po mnohých minútach smerovať ku konečnému skľudneniu, zmäknutiu, pocitu radosti a uvoľnenia.

Od momentu, ako som prvý krát položila ruky na človeka, som vedela, že počas kraniosakrálneho ošetrenia sa budem rovnakou mierou venovať ako fyzickému telu, tak aj tomu duševnému.

Jedna z mojich prvých skúseností so somato-emocionálnym uvoľnením.

Pamätám si na inštrukcie, ktoré sme dostali od lektorky kraniosakrálneho výcviku, ako postupovať po tele, používať hmaty, ťahy na uvoľnenie kostí, membrán a priľahlých štruktúr. Prechádzali sme priečne diafragmy, ošetrovali sme hornú časti brušnej dutiny a mňa si vtedy zavolala pečeň spolužiačky. Bez dlhého premýšľania som na ňu položila ruku.
Na tomto mieste by som nemala byť, pomyslela som si, takto nám to lektorka nehovorila.
Pozrela som na spolužiakov, ktorý sa už presúvali k hrudnému košu. Ja som ostávala pozadu. Do minúty som však začala pociťovať zmenu. Miesto sa začalo zahrievať. Ani neviem, či reálne, alebo to bol len môj pocit, že na tom mieste, kde mám položené ruky, čosi ožilo. O ďalšiu minútu prišlo bublotanie, podobné ako vo vírivke. Spolužiačka sa začala smiať.
“Cítiš to?” udivene som jej opýtala.
“Hej, niečo sa tam deje,” odpovedala s úsmevom a ponorila sa do seba.
Taktiež ku mne prichádzali emócie podráždenia, hnevu a ako táto osoba často rieši situáciu „hlavou proti múru“. Emócie a správanie, ktoré sa viazali k danému miestu a patrili ošetrovanému človeku. Počkala som niekoľko ďalších minút s plnou pozornosťou, kým celý proces dobehne. Až potom som sa mohla posunúť ďalej.
Neskôr, keď som mala možnosť sa so spolužiačkou porozprávať osamote, potvrdili sa tieto vnemy ako správne. Nové informácie ohľadne prepojenia oslabeného miesta v tele a psychiky jej dávali zmysel a označila ich za cenné.